SIDDHAIKA


Nezisková organizace na podporu staroindické kultury

Káňčípuram a Mahábalípuram

Elena Androvičová
Výběr z 20. kapitoly cestopisu
Elena Androvičová: India – čierno-biely kontrapunkt, Obzor, Bratislava, 1984.
Foto autorka.

Prišli sme do Káňčípuramu. Je známy výrobou hodvábnych sárí, no najmä chrámovým komplexom juhoindického drávidského štýlu s gópurami. Chrámy s gópurami sú len v južnej Indii, kam zatlačili pôvodné obyvateľstvo pri svojom príchode Árijci okolo roku 1800 pred n. l.

Autobus nás „vysypal“ priamo pri chrámoch bývalého hlavného mesta ríše Pallavovcov Káňčípuram. Znamená zlaté mesto a patrí medzi šesť posvätných miest hinduistov.

Gópura v Malom Káňčípurame so zvýraznenou plastickou diagonálou.

Hranaté pyramídy gópur s obdĺžnikovým základom – niektoré svetlejšie, niektoré tmavé, ošľahané dažďom a zubom času – tu stoja nielen ako vchody zo štyroch svetových strán, ale nachádzajú sa aj v ohradenom areáli. Nezdobia ich iba ľudské postavy, ale opakuje sa na nich replika stavby, samé minichrámy. Prostredná časť s nepravým oknom vystupuje na každom poschodí ako štít. Podtrhuje vertikálu stavby. Ukončená je kýlovou zaoblenou strechou, ktorá mala v južnej Indii aj iné varianty, napr. hríbovitú nepravú kupolu, ako vidíme v Mahábalípurame.

Predsieň 1200 rokov starého Kailásanáthovho chrámu spočíva na mnohých veľmi dekoratívnych stĺpoch v podobe vzopätých koní, stojacich z profilu, predné nohy zalomené v kolenách. Pri vchode do chrámu sa skrýva zákutie. Tu našla prístrešok alabastrovo biela pekná posvätná kravička s rohami svetlosivých odtieňov. Obdivuhodne krásne zviera. Je isté, že takú bielučkú a čistú kravu som viac v Indii nevidela.

Vnútro chrámu oplývalo figurálnou plastickou výzdobou. Intímne pôsobili malé priestory, miestnosti otvorené na celej prednej strane, kamenné tabernákulá, kde kňazi vykonávali obrady. Bolo zrejmé, že ide o veľký významný chrám, a to nielen podľa veľkosti ohradeného areálu a výšky gópur, ale aj podľa chrámového slona.

Nechýbala, pravda, ani očistná nádrž s vodou, uprostred s malým pavilónom na stĺpikoch, akú vídať pri významných indických chrámoch (Váránasí, Madurai, Kalkata atď.).

Len čo sme vyšli z priestoru pôsobivého umenia a vracali sa do vozidla, obklopili nás miestni obuvníci a vnucovali nám tvrdé kožené pánske sandále. Neodbytnosť, s akou nástojil i na kúpe, prezrádzala, aké ťažké je dnes živiť sa týmto remeslom. V mestečku stál na kraji ulice veľký chrámový voz, ktorý sa používa raz do roka pri púti.

Strážca dverí pri vchode do jedného z chrámov. Káňčípuram.

Hoci káňčípuramské chrámy sú vzácnou ukážkou prototypu juhoindického štýlu gópur, kde sa objavuje aj pojem „tisíc stĺpov“ v zhromaždisku veriacich (chrám č. 1 v Adžante má na maľbe tisíc budhov), najmohutnejšia pôsobia gópury v Tirukalikundrame čiže pod Svätým vrchom vtákov, lebo je na ne z výšky jedinečný výhľad.

Bolo poludnie, keď sme tam prišli. V autobuse som si vypočula vášnivý rozhovor medzi dvoma Indmi, či priletia dva biele orly na poludnie, alebo nie. Kňazi pri chráme na vrchu ich denne vyčkávajú, lebo stará tradícia tvrdí, že prilietavajú deň čo deň až z Banárasu, t. j. z Váránasí.

Vystúpili sme a boso (obuv sa musí nechať na úpätí vrchu) sme vyšliapali 565 schodov vedúcich na posvätné miesto. Je to podobné ako vyjsť v našich panelákoch asi na 35. poschodie. Chrám s gópurami pod Svätou horou vtákov sme mali pod sebou na ploche rovnej ani stôl. Nesmierna šírava a na nej vysoký chrám s členitými pyramídami. V Európe musíme stavať 200 až 500-metrové veže, aby sme mohli hľadieť z vtáčej perspektívy na mestá a architektonické celky, ktoré tiež pôsobia impozantne. Veže gópur sa zdali ešte impozantnejšími. Ako jediný vysoký objekt na rovine vystupňovali skvelý zámer svojich architektov, vzlet a krásu do monumentálnej polohy. Hľa – pyramídy Indie! Od nadšenia tu človek popustí uzdu fantázii ako dieťa, keď púšťa draka do výšky.

Len či priletia oba vtáky?

Ľudia netrpezlivo vyčkávali na vrchole a nevzdávali sa nádeje, že sa dočkajú posvätných vtákov. Mne sa naskytne príležitosť ešte zajtra, až sem znova prídem.

Pokračovali sme do Mahábalípuramu, ktorý je vzdialený od Madrásu 80 kilometrov, kým Káňčípuram skoro sto. Medzi oboma leží Tirukalikundram. Zdržali sme sa po obede v Mahábalípurame pri pôvabných chatkách pre turistov a hoteli, postavenom do oblúka, aby zachytil čo najviac slnka. Strechu mal pokrytú tŕstím. Zvonku bol natretý bielou a hnedou farbou. Navrhol ho francúzsky architekt Steins, chatky zas indický architekt C. M. Correa z Bombaja, obdivuhodný projektant hotela Kóvalam. Samoobsluha, v ktorej sme jedli, bola citlivo vyzdobená indickými batikovými obrazmi. Každý kus nábytku starostlivo vybrali a celok aj farebne harmonicky skomponovali.

Zastúpenie Gangy, najväčší reliéf všetkých čias zo 7. stor. Mahábalípuram.

Hotel oblúkového pôdorysu delil od vody iba pás piesku. A za niekoľkými palmami sa zjavili v pozadí, hneď na kraji pobrežia dva prekrásne pobrežné chrámy. Strecha chrámov sa stupňovito zmenšovala. Posledný hranatý hríbik sedel na vrchole podobne ako v Adžante na Kailásanáthovom chráme. Jediné dve pôvodné miesta tohto štýlu, nazývaného pallavským.

Býval tu prístav Pallavovcov a sedem pobrežných chrámov. Dnes vidíme už len torzo, dva chrámy, ktoré ešte nenarušila more.

Popoludňajšie slnko svietilo neskorým vysileným svetlom, keď sme sa dostali k najväčšiemu reliéfu všetkých čias, vytesanému do skalnej steny. Navyše stál v tieni, takže som ho nemohla fotografovať. Ešte že som si sem objednala zájazd na ďalší deň, lež s inou cestovnou kanceláriou a s iným časovým plánom.

Toto veľdielo sa nazýva Zastúpenie Gangy. Zaberá plochu 32×14 metrov. Uprostred je kolmá priehlbeň, ktorá delí reliéf na dve polovice. Naznačuje vodopád, ktorým steká Ganga z Himalájí dolu k ľudom. Tí sa prišli spolu s božstvami a zvieratami pokloniť jej vodám. Nachádzame tu aj model malého chrámu s hríbovitou štvorhrannou strechou, najstarší model pallavského štýlu!

Reliéf má dvesto ľudských a zvieracích figúr. V radostných pózach nadšene vítajú vodný živel. V priehlbni vidíme hadie telá, napr. okuliarnika s rozšírenou hlavou. Vpravo stojí slon; všetko je v nadživotnej veľkosti. Ľudia i zvieratá vyjadrujú radosť a nadšenie, a tým sa líši tento kolosálny plastický obraz od Rodinovho Predpeklia, ktoré svojou kompozíciou a monumentálnosťou silno evokuje. Mahábalípuramský reliéf má však ešte jedno meno, Ardžunovo pokánie. Je to spolu s Gangou, zastupujúcou z Himalájí, ústredný motív diela.

Oproti reliéfu som zazrela v parku pred múzeom nevšednú zbierku plastík, ktorú vystavujú v plenéri. Sú to vzácne menšie sochy, okolo metra vysoké, ako Šiva Natarádža a iné. čo plastík už odviezli z Indie rukou kradmou i nekradmou do sveta a čo ich tu predsa ostalo, ešte aj pre múzeá pod holým nebom! Je ich veľa neregistrovaných a roztratených ďalej od komunikácií, kde pustnú.

Jeden z piatich vozových chrámčekov v Mahábalípurame.

Pokračovali sme autobusom aj pešo k sústave monolitických chrámov, vlastne k ich zvyškom. To, čo sa celistvo zachovalo z hlavného mesta Pallavovcov, je päť jaskynných chrámov a štyri tzv. ráthy, „nebeské vozy,“ vytesané zo žulových blokov, na ktoré sa rozpadli „ostrovné vrchy“. Medzi nimi stoja monolitické podoby zvierat. Vyniká zasa slon. Prezreli sme si architektúru a skulptúru, ktoré pochádzajú zo 6. až z polovice 8. storočia, z čias Pallavovcov, ktorí dali vybudovať veľké chrámy vo svojom hlavnom meste Káňčípuram, ako aj v prístavnom meste Mahábalípuram. Návštevou dvoch budov pobrežného chrámu sme skvele ukončili zájazd. Na pozadí belasej oblohy a speneného mora sa svojou pieskovou farbou zreteľne odlišovali od okolia. Stáli na sypkom pobreží, tvorili s ním jemnú farebnú harmóniu. Z kvádrov zostavený kyklópsky múr vrúbili zákryty Šivových býkov Nandi. Keďže obe budovy stoja osihotene pri vode, ktorá špliecha na skalné bloky priamo pod chrámami, prírodné prostredie – obloha, more a nedohľadná čiara pobrežia – veľmi silno pôsobí na zmysly človeka a jeho estetickú vnímavosť. Aj umelecké cítenie ľudí, ktorí sa tu živia predajom suvenírov, má špecifickú pečať. Nielen veľmi vycibrené košikárska práce zaujali našu pozornosť, ale aj odlievané sošky zo žltého kovu metódou strateného vosku, detailne napodobňujúce vzácne staré odliatky s drapériami na tele bohov, ako mávali indické sochy pod vplyvom gréckeho umenia v období tzv. gandhárskeho umenia v 1.–5. storočí n. l.

Večer som si s tromi mladými Indkami posedela v madráskej „indickej“ reštaurácii, ktorá mala vzorný servis a typicky juhoindické jedlá. Bola ustavične plná. Dievčatá objednali pre mňa jedlo dorsa. Predstavte si: Postavia pred vás veľký okrúhly podnos kovový a na ňom ešte väčší valec skrúteného cesta ani zvinutý pergamen. Uprostred valca nájdete varené zemiaky. Na podnose stojí aj rad malých misiek, v každej iná omáčka. Ujedáte z obrovskej palacinky a každý hlt si môžete prichutiť niektorou omáčkou a dať si k tomu zemiaky.

Južne od Madrásu sme stretávali veľa holohlavých žien. Udržiava sa tu zvyk obetovať vlasy z náboženskej horlivosti. Vlasy obetujú uctievači boha Šivu pri chráme, kde ich s vedomím kňaza ostrihá holič na dôkaz účasti na púti. Obetovanie vlasov sa vyskytuje u mužov, žien i detí, ako píše o tomto starom zvyku česká autorka Milada Ganguliová, žijúca v Kalkate.

Vozové chrámčeky (rathy) vytesané zo skaly pallavskými umelcami v Mahábalípurame (7. a 8. stor.), 60 km od Madrásu.

Keď sme opúšťali indickú reštauráciu (hotely a reštaurácie sa po celej Indii delia na indické a európske), nemohla som si odpustiť pohľad do kuchyne cez otvorené dvere, lebo čašníci nestačili nosiť jedlá na stôl. Pražili dorsu v nízkych plechových nádobách až s metrovým okrúhlym dnom.

Na druhý deň, v utorok, som si trasu zopakovala. K najväčšiemu reliéfu sveta v Mahábalípurame sme prišli, keď ho ešte ožarovalo slnko. Tak som ho napokon mohla predsa len fotografovať. Opätovná návšteva významných miest sa mi už stala pravidlom.

Posvätné vtáky ani teraz nedoleteli do Tirukalikundramu! Stará tradícia a skúsenosť ľudí sa tu miešajú a dávajú podnet na vášnivé spory medzi realistami a tými. ktorí nevidia svet, aký je, ale akým ho chcú vidieť. čo som si v ten deň narobila výstupom na Vrch posvätných vtákov, nebudem môcť hneď tak zabudnúť. Stovky schodov som prešla zase boso, inak by ma strážcovia chrámu neboli pustili hore.

Keď sme sa vracali od pobrežných chrámov cestou popri elegantnom oblú kovom hoteli, autobus zastavil, aby pobral čakajúcich turistov. Nastúpila biela žena s plnou sieťkou v ruke. Urobila som jej miesto vedľa seba a pomohla jej s taškou. Kým sme došli na krokodíliu farmu, tušila som, o koho ide. Žila v Nemecku sama s dorastajúcou dcérou. Mala rakovinu. Keďže vedela, že jej už neostáva veľa času, chcela zvyšok vzácnych dní prežiť zahĺbená do meditácií. Vybrala sa do Puttuččéri južne od Mahábalipuramu, kde sídli Aurobindov ášram. Miesto, ktoré má povesť výborného duchovného strediska. Ostala tam štvrť roka, no pokus priniesol sklamanie. Jej duchovný poradca, od ktorého očakávala pomoc pri prehĺbení meditatívnych praktík, usiloval sa od bielych hostí získať čo najväčšiu odmenu. Sklamaná si zbalila veci, aby opustila Indiu, a vrátila sa zase do Európy. Stretla som ju na samom konci nevydareného indického pobytu. Zaujímavé, cestovala tiež do Madrásu a práve do toho istého hotela čo ja.


Tieto dva pobrežné chrámy v Mahábalípurame patria k najvzácnejším pamiatkam stredovekej Indie.