SIDDHAIKA


Nezisková organizace na podporu staroindické kultury

Senzualita a religiozita v Khadžuráhu

Elena Androvičová
Výběr z 3. kapitoly cestopisu
Elena Androvičová: India – čierno-biely kontrapunkt, Obzor, Bratislava, 1984
a z cestopisu
Elena Androvičová: Od Himalájí po Cejlón, Obzor, Bratislava, 1978.
Foto autorka.

Aj khadžurážska figurálna výzdoba sa preslávila neraz hrubým zobrazovaním erotiky. Ublížili by sme však indickým chrámovým plastikám, keby sme na ne pozerali jednostranne z tohto hľadiska. Mnohé ženské a mužské postavy sú veľkolepé výtvory sochárskeho umenia nástojčivej krásy nielen v detaile zobrazovania, ale aj v umeleckej a rytmickej kompozícii.

Heinz Mode

 

Vystúpili sme pri prvej skupine chrámov. Boli oplotené drôteným pletivom, oddeľujúcim chrámy od vonkajšieho sveta, aby sa zrejme nestali ďalšou korisťou „milovníkov umenia“, ktorí by radi speňažili sochárske diela týchto unikátnych otvorených galérií.

Ako typickí turisti vrhli sme sa hneď na nákup sadrových figúrok, precízne odliatych podľa modelov, ktoré zdobia steny chrámov. Najmä figúrky pieskovej farby verne pripomínali svetlý pieskovec khadžurážskych chrámov.

Typický khadžurážsky chrám s reliéfovou výzdobou (950–1050).

Z časových dôvodov sme sa z troch skupín chrámov venovali iba prvej. Všetky majú zväčša jednotiaci, spoločný štýl. K jeho znakom patria rozmery, tvar, výzdoba, pôdorys a vyvýšená terasa, na ktorej je svätyňa postavená. Najvyššia veža nevystupuje tak prudko do výšky ako na našich chrámoch. Pri vchode a z oboch strán budovy sú loggie, stojace na krátkych stĺpikoch.

Najcharakteristickejšie je však to, že vonkajšie i vnútorné steny zdobia vysoké reliéfy, rady ľudských postáv. Tieto veľké pásy tiel obiehajú chrámy po celom obvode. Menšie vlysy sú vyzdobené opakujúcimi sa podobami zvierat.

Členitosť khadžurážskych chrámov nie je natoľko odhmotnená ako stavby európskeho stredovekého gotického umenia. Pôdorys tunajších chrámov má tvar dvojitého lotrinského kríža (na dlhej osi dve kratšie súbežné priečky). Vznikajú tak na viacerých miestach pravouhlo zalomené múry, ktoré sa stretajú na rohoch a členia na ďalšie pravouhlé výčnelky a oblé stĺpy, neoddelené od stien. Tvoria veľmi výhodné pozadie pre ľudské postavy, ktoré sa chrbtom opierajú o steny chrámu. Majú veľkú životnosť, pretože stoja na podstavcoch a nevznášajú sa. Najvýraznejším znakom týchto kamenných postáv je veľmi zdôraznená senzualita, oslava krásy ľudského tela. Sú to telá žien i mužov nielen so všetkými náležitosťami ich prirodzenosti, ale práve pohlavné znaky sú vyzdvihnuté. Ženy s veľkým guľatým poprsím, pripomínajúcim zrelé plody, zaujímajú exponované miesta na krajoch, kde sa stretajú dva múry v deväťdesiatstupňovom uhle.

Zaľúbené dvojice a nebeské víly, najčastejší motív reliéfovej výzdoby v Khadžuráhu.

Ak sa zadívame na tieto postavy, zistíme na nich spoločné znaky. Postupujme zhora nadol. Modelovanie postáv je veľmi jednotné. Predĺžené oči i oblúky obočia, tvár široká, zatvorené ústa, výrazná brada a dosť špicatý nos. Pri ženských postavách úzky pás a široké boky opticky zdôrazňujú bohaté proporcie tela. Ruky a nohy sú vymodelované jednoducho, bez muskulatúry. Precíznejšia modelovanie končatín je však vynahradené zalomeným postojom tela (tribhanga) a bohatou detailnou šperkovou výzdobou. Zaujímavý je postoj tých ženských figúr, ktoré sú obrátené prednou časťou tela k múru. Iba hlavu majú pootočenú dozadu, takže z tváre vidíme len profil.

Šperky sa skladajú z korálkov, osobitne vytesaných, guľôčka vedra guľôčky. Dlhá šnúra perál visí hlbšie okolo krku, pokračuje na chrbte či vpredu cez prsia vo dvoch radoch. Rad šperkov okolo pása dopĺňajú ďalšie ozdoby až po kolená, takže tvoria vlastne aj istú clonu cudnosti. Ale to iba preto, aby sme sa na dvojiciach v erotickom objatí a na skupinových scénach hneď presvedčili, že tu nejde o nijakú zdržanlivosť. Skôr naopak. Všetka táto dynamika a erotika chce plnokrvne vyjadriť splynutie muža a ženy ako symbol spojenia človeka s božstvom. V indickom myslení niet zafixovaných pojmov, že by sa človek musel hanbiť za takéto zobrazovanie lásky, lebo ľudia sa tu od malička celkom prirodzene a vedome pripravujú na pohlavnú lásku v nerozlučnom manželstve a v rámci tejto životnej formy myslia na jej prejavy. Považujú ju práve za najlepší dar života a falus za symbol samého boha Šivu.

Oddanosť – výrazná plastika pred múzeom v Khadžuráhu sa opakuje pred viacerými chrámami.

Telá mužov minimálne odiate často vidieť aj na uliciach indického subkontinentu, najmä pri rôznych hinduistických sviatkoch. Svätí muži (sádhu) mávajú iba handričku priviazanú pod bedra mi, ktorá pokračuje vzadu šnúrkou medzi bicepsami.

Erotické motívy vytesané do dreva a polychrómované zdobia aj nepálske hinduistické chrámy.

Takéto chápanie chrámovej výzdoby jestvuje len v Indii a Nepále. Je ojedinelé na svete. Pri prehliadke chrámov sa indickí návštevníci správajú dôstojne, no Európania si neodpustia nevhodné poznámky, ktoré hneď prezradia, že si s takouto ikonografiou a symbolikou nevedia rady, pretože pre nich pohlavie stratilo posvätný charakter.

V hinduistických chrámoch býva ústredným bodom najčastejšie hladký stĺpik, hore zaoblený kamenný valec, Šivov falus. Od najmenšieho až po vyše metra vysoký.

Zaľúbené dvojice (mithuny) predstavujú ľudí či božské dvojice boha Šivu a jeho ženu Párvatí, nazývanú tiež Lakšmí. Symbolizujú šťastnú manželskú dvojicu. Mytológia so zdravým obsahom! Stále sa opakujúce postavy mithún a nebeských víl (apsarasy) – niektoré sa češú, farbia si obočie, iné držia materinsky nežne dieťa – zapĺňajú steny chrámov vo dvoch až troch radoch nad sebou. Na najznámejšom Khandaríjamahádévovom chráme sú sochy nadživotnej veľkosti. Všetky tieto vysoké reliéfy krásne lomia svetlo, čím vzniká bohatá plastická hra svetla a tieňov.

Osobitnú pozornosť si zaslúžia reliéfy vyjadrujúce nežný vzťah matky a dieťaťa. Patria k najjemnejším výtvorom indického sochárstva, podobne ako Budhov úsmev. Matka si nepridŕža dieťa k telu ako gotická madona, ale drží ho pred sebou, takže dieťa oddane pozerá na ňu. Ide o láskavú komunikáciu.

Aj vnútro chrámov je až po samý strop ozdobené polobožskými ľudskými postavami. Cez bočné loggie preniká do interiéru svetlo, no mnohé reliéfy ostávajú v prítmí. Postavy božstiev rozoznať podľa Vysokých čákovov na hlave.

Tak ako sa nekladie dôraz na vypracovanie svalstva, ani obličaje nevyjadrujú charakteristické znaky či visáž určitých osôb. Sú zovšeobecnené. Pri väčšine podôb nejde teda o naturalizmus, ale zrejme o symboliku.

Odstupňované vežičky symbolizujú Himaláje.

Chrámy stoja na vysokých kamenných terasách, na podstavcoch, a preto sa ku vchodu vystupuje po schodoch. Strecha je veľmi originálna. Tvorí ju sústava vežičiek, pripomínajúcich úle. Najvyššie sú nad apsidou. Dávajú vzlet ústrednej, najvyššej, na ktorej sedí vodorovne kotúč (ámalaka) s vertikálnym ukončením.

Khadžuráho bolo v stredoveku hlavným mestom ríše dynastie Čandélovcov. Zanechali tu svetu najslávnejšie hinduistické chrámy z 9. až 12. storočia. Okrem toho nachádzame v každej z troch skupín aj džinistické svätyne so sochami zakladateľa džinizmu Mahavíru (Veľký víťaz), Budhovho súčasníka (5. storočia pred n. l.). Býva vymodelovaný ako nahý muž s gréckym krížikom (rovnoramenný kríž) na prsiach. Khadžuráho malo podľa ústneho podania osemdesiatpäť chrámov, zachovalo sa dvadsaťpäť.

Stredoveká India bola politicky roztrieštená na jednotlivé kráľovstvá, ktoré sa pretekali vo výstavbe chrámov. Náboženstvo a sochárstvo sa spojili do takej symbiózy, aká sa viac v dejinách kultúry neopakovala.

– Vidíš, Viki, túto sochu? Je dvoj pohlavná. Volá sa Ardhanáríšvara, zo sanskritského ardha = pol, nárí = žena, íšvara = pán.

– Čo je to?

– Je to inkarnácia boha Šivu, pri ktorej je zobrazený spolu so svojou manželkou Párvatí na vyjadrenie vesmírnej jednoty mužského a ženského princípu.

Upozorňovala som Viki na kamenné nahé telo sochy, ktorá mala jednu stranu pŕs plochú a druhú vymodelovanú s onou hmotnou plastickosťou indického chápania ňadier (guľatý zrelý plod). Vtedy sme už prechádzali s Viki khadžurážskym múzeom. Iba my dve.

– Len si pomyslí, čo sa mi stalo! Recenzent môjho článku o indickom stredovekom sochárstve neprijal tvrdenie o existencii dvojpohlavných sôch v Indii, hoci toto nie je jediné miesto, kde sa taká socha vyskytuje.

– Ha, ha, – zasmiala sa Viki a podotkla. – Kto môže všetko veľké vedieť o Indii? Viki držala v ruke otvorenú brožúru s presným zoznamom vystavených umeleckých diel a systematicky sme postupovali od jedného k druhému. Khadžurážske múzeum obsahuje okrem iného aj symbolické sochy bohyne rieky Gangy a jej prítoku Jamuny, na brehu ktorej sa skvie Tádž mahal.

Hra svetiel a tieňov dopĺňa hlboký reliéf a tvorí jedinečnú súhru, okolo r. 1000.

Nachádzali sa tu kamenní Budhovia, Džinovia, mithuny, apsarasy, podoby Brahmu, Višnua a ďalších božstiev. Keď sme vyšli z prítmia múzea na slnko, čakalo nás neobyčajné prekvapenie. Skupina Rádžastháncov (obyvateľov zväzového štátu Rádžasthán v severozápadnej Indii), veľmi pestro oblečená, pohybovala sa okolo parádneho dreveného voza, obitého kovovými ornamentmi. Vozík je vlastne ako spoločný kufor pre celú rodinu, ktorá by sa nepohla bez detí. Ich odevy sú z pestrofarebných textílií, zdobených drobným vzorom. Obľubujú červené až karmínové odtiene a smelo ich kombinujú s inými živými farbami, žltou a fialovou. Títo pekní ľudia sa navyše zdobia pútavými a nápaditými šperkmi. Nemenej pestro vyobliekané boli aj deti. Prišli na večernú slávnosť Díválí, Sviatku svetiel, spojenú s tancom.

Tance sa začali o štvrtej popoludní na priestranstve neďaleko múzea. Terén nebol na to pripravený, takže len čo sa tanečníci pustili do pohybu, prach sa zvíril a tvoril nepriehľadnú krútňavu. Vytrvalosť a trpezlivosť patria k základným povahovým vlastnostiam Indov. Tanečníci sa pochopiteľne nedali odradiť a krepčili, nehľadiac na sťažené podmienky. V kole sa nachádzali iba muži. Zaháňali sa dlhými páví mi perami a tomu prispôsobovali pohyby celého tela. Pred Vianocami sa konal v Khadžuráhu dvojtýždňový festival ľudových tancov. Bývalé hlavné mesto Čandélovcov zase vyvíja kultúrnu aktivitu.

Tanec je výrazový prostriedok, ktorý sa v nijakej inej kultúre nestal takou neoddeliteľnou súčasťou chrámov a zbožnosti ako práve v Indii. Chrámy majú posvätné stromy, posvätného slona, posvätnú bielu kravu, a popri kňazoch mávali aj chrámové tanečnice, dévadásí čiže služobnice božie. Niekedy to bola manželka hinduistického kňaza, inokedy veľmi vážená slobodná žena, ktorá mala príbytok pri chráme a tiež sa tešila posvätnej úcte. No stávalo sa i to, že slúžila pri chráme ako neviestka, aby tak prilákala čo najviac pútnikov. Záležalo, ako všade, na ľuďoch.

Tanečné postoje a vyjadrenie citov možno vidieť aj na reliéfoch khadžurážskych chrámov. Ohromné množstvo tanečných motívov je vytesaných aj na uríjskych chrámoch v Bhuvanéšvare. Chrámové tance sa tradujú od nepamäti. Dvetisíc rokov staré sanskritské texty slúžia ako príručka dramatického i tanečného umenia. Najznámejšia je Bháratíjanátjašástra čiže Bháratova príručka dramatického umenia, ktorá tiež obsahuje kapitoly o tanci. K najznámejším indickým kovovým plastikám, odliatkom, patrí práve kozmický tanec boha Šivu, takzvaný Šiva Natarádža, s ktorým sa stretneme v Madráse. Najväčší pôžitok na tomto poli znamená vidieť jemné tance tanečníc. Je to kus strateného raja.


Býk Nandi, symbol boha Šivu, má svoj chrámček v Khadžuráhu.

V Khadžuráhu pristál autobus pred múzeom na pravé poludnie. Hneď oproti múzea bol vstup do ohradeného, pestovanou pažiťou pokrytého areálu západnej skupiny khadžuráskych chrámov. Preslávené svätyne vznikli v období rokov 950 až 1050, keď sa vládcovia jednotlivých oblastí pretekali, kto dá postaviť viac a krajších chrámov. V tejto lokalite vládli Čandélovci z rádžputskej dynastie.

Čoskoro na seba upozornil najväčší, lešením obklopený chrám Kandaréja Mahádéo, ktorému sa podobala väčšina ostatných menších chrámov. Podrobnejšiu prehliadku sme však začali prvým malým chrámom, ktorého pôdorys tvoril rovnoramenný grécky kríž. Jeho strechu spájali masívne hranaté stĺpy na vyvýšenej základni. Vnútro malej svätyne vypĺňala socha kľačiaceho posvätného býka Nandiho z vyhladeného pieskovca. Hlavou obrátený k otvorenému vstupu dôstojne hľadí pred seba, akoby odolával nechápajúcim európskym očiam, a bránil tak významnú symboliku svojej podstaty, t. j. rozplodzovaciu silu.

Reliéfy s erotickými motívmi na múroch chrámu Kandaréja Mahádéo v Khadžuráhu.

Ostatné chrámy v Khadžuráhu sú vyplnené väčšími ľudskými postavami a menšími, rytmicky sa opakujúcimi motívmi zvierat. Všetko reprezentuje svojskú veľkolepú prehliadku stredovekého indického sochárstva. Holé telá žien, niekde aj sochy matky s dieťaťom, stoja ako jednotlivé postavy; dopĺňajú ich často dvojice mužov a žien, ba aj skupinky štyroch v pohlavnom spojení a v pozíciách takmer neskutočných. Majú pomerne jednotne štylizované tváre aj postoje – od životnej veľkosti až po formát menšieho školského výkresu. Všetky postavy sú bez rúcha, ozdobené šperkmi, a mnohé majú na hlavách vysoké čákovy. Postavy žien sú vytesané podľa indického kánonu krásy – s nápadne vypuklou a sféricky zaoblenou hruďou, ktorá pri slnečnom svite vrhá veľké tiene. Ich postoje zvýrazňujú trojnásobné zalomenie tela, uplatňované aj v indickom klasickom tanci („tribhanga“). Nohy až po bedrá tvoria prvú šikmú čiaru, druhú driek a tretiu hlava. Taký postoj dodáva strnulým kamenným postavám viac životnosti. Tváre sú vymodelované ako mladé pravidelné obličaje s neindicky zošikmenými očami, veľkými oblúkmi obočia a s mäsitými ústami pod masívnejším nosom. Dvojice zaľúbencov („mithuna“) sa držia tak, že muž stojí vedľa ženy, objíma ju od chrbta a ruku má položenú na jej hrudi. Figúry stoja na malých, rozlične tvarovaných a zdobených piedestáloch. Otvorenosť, s akou sa tu znázorňuje láska, prejavila sa čiastočne aj na neskorších rádžputských miniatúrach. Postavy na nich bývajú však vždy oblečené, lebo miniatúry sú maľby jemné svojím obsahom i prevedením.

Vnútorné steny chrámov rovnako oplývajú bohatými reliéfmi, venovanými jednotlivým ženským postavám či božstvám, ktoré stoja zväčša v prítmí. Sochárske výtvory sa lepšie uplatňujú na vonkajších stenách chrámov, kde ich navyše doplňuje tieňohra. Aj strechy majú zložité členenie. Masívne múry chrámov tvoria pôdorys lotrinského (dvojramenného) kríža. Nesú veľké množstvo opakujúcich sa striech, ktoré majú tvar včelích úľov rozličnej veľkosti. Ich hrany sú zahnuté do miernych oblúkov, podobne ako na uríjskych chrámoch. Povrch veží sa člení vodorovne i kolmo a navrchu má kotúč („ámalaka“) s guľovou ozdobou. Tieto veže a vežičky („šikhary“) predstavujú Himaláje a najvyššia z nich posvätnú horu Kailás, ležiacu už na tibetskom území. Vysoké základy chrámov tiež majú svoju symboliku: predstavujú postať života, matku zem. A „šakti“, ženská postava a jej zobrazenie v intímnom spojení s mužom, siaha ďalej na sever, cez Tibet až do Číny.

Prebohatú figurálnu výzdobu vysokých reliéfov na pieskovcových chrámoch, vystupňovanú ešte erotickými scénami, vnímajú domáci úplne inak ako Európania. Chápať ich ako spojenie človeka s božstvom, také je úsilie väčšiny autorov. Indovia sú úplne oddaní svojim bohom, bôžikom – a láske. Pre nich to znamená splnenie túžob po nehe a nevšednom cite v manželstve. Podporuje sa tým pohľad na trvalé spojenie muža a ženy ako ideálnu ustanovizeň.