SIDDHAIKA


Nezisková organizace na podporu staroindické kultury

Mahákumbhaméla v Hardváre a Rišikéš (1950)

Miloš Ruppeldt
Výběr z cestopisu
Miloš Ruppeldt: India – krajina dávnych múdrostí,
Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1956.
Redakčně upraveno. Foto autor.

V slávnom pútnickom meste na brehu svätej rieky Ganges, v Hardváre, sa konala veľká náboženská slávnosť mahákumbhaméla, ktorá sa v celoindickom obrovskom meradle svätí len každý dvanásty rok.

Pri hlavnom gháte v Hardváre.

Hardvár leží asi 300 kilometrov na severovýchod od Delhi. Vybrali sme sa na túto cestu s mojou ženou a indicko-kresťanským šoférom Jozefom. Ledva sme sa vymotali z uličiek starého Delhi, ako obyčajne preplnených a ledva sme prešli zopár míľ cesty, pomerne, no nie celkom ako obyčajne voľnej, začal náš Jozef celkom „nekresťansky“ kliať. Naďabili sme na stále hustnúce zástupy pútnikov. Väčšinou šli bosí, na hlavách sťa turbany batôžteky s potravinami, chlapi v bielych, plátených, rázovite pozväzovaných šatoch, ženy v pestrofarebných sárí, starci o paliciach, bráhmani s vyholenými hlavami, na ktorých im viseli len malé tenké vrkôčiky; oblečení v oranžových mníšskych plášťoch. Niektorí šli na bicykloch, iní na predpotopných drevených vozoch ťahaných bulokmi (či byvolmi) a vedľa nich aj autá, autobusy – i ťavy. Aj vlaky boli, prirodzene, preplnené až po strechy vozňov. Čím bližšie sme sa predierali smerom k Hardváru, tým väčšmi zástupy hustli a hustli a cesta sa stávala už celkom neschodnou. Stretli sme dlhý zástup nahých, úžasne chudých sádhuov, po sypaných od hlavy po päty popolom. Ľudia sa im úctivo klaňali a ustupovali im z cesty.

Začalo sa už stmievať, neboli sme ani na polceste a cesta už ani cestou nebola. Napokon sme sa rozhodli odbočiť a púte do Hardváru sa predbežne vzdať. Pochopili sme i to, že náš úprimný záujem o hardvárske slávnosti by po skúsenostiach, ktoré tunajší ľudia mali s „európskymi“ turistami, mohol byť nesprávne chápaný. Prenocovali sme na ceste v jednom „dák bungalowe“ – hosťovskom dome, aké tu kedysi stavali pri cestách Angličania pre svojich cestujúcich úradníkov a ráno sme sa okľukou vrátili do Delhi.

Indickí priatelia však rozumeli našej túžbe oboznámiť sa s Hardvárom a umožnili nám napokon túto cestu, čo aj týždeň po skončení mély. Telefonicky nás zahlásili, rezervovali nám ubytovanie vo vládnom hosťovskom bungalowe, postarali sa nám vopred o pozorných sprievodcov a dali nám dobré rady a ponaučenia.

Pod posvätným stromom.

Tak sme sa na hardvársku púť vydali znova. Cesty boli pomerne voľné a so škodovkou sme cestu absolvovali za necelé štyri hodiny. Na hraniciach tohto asi 40–50-tisícového mesta nás na naše milé prekvapenie čakal vládny komisár. Meno som mu zabudol, no volajme ho, povedzme, pán Džajpál. Venoval sa nám s naozaj veľkodušnou indickou pohostinskosťou a prívetivosťou.

Počas slávností hlavnou jeho starosťou bolo zabezpečenie hygieny a ochrana zdravia más ľudu. Mahákumbhaméla sa tohto roku konala prvý raz po oslobodení a bola mimoriadne obrovská. Zúčastnilo sa jej do päť miliónov ľudí. Týždeň pred otvorením slávností začali pomocou lietadiel a prášku DDT boj proti moskytom a muchám. Boj sa im podaril, lebo som v Hardváre, meste ležiacom pri rieke, nevidel jediného komára. Postarali sa o všelijaké hygienické zariadenia, zabezpečili preventívne injekcie pre pútnikov, zorganizovali sanitnú službu a – ako sa nám vládny komisár pochválil – prvý raz v histórii týchto slávností, nevypukla tu ani cholera, ani mor, ani iná obvyklá epidémia. Bol to nesporne veľký úspech, o to výraznejší, že pri tejto méle prvý raz hlavný dozor nad takýmito prípravami nemali cudzí vládcovia, ale Indovia sami. No starostlivosť o zdravie a bezpečnosť toľkých miliónov ľudí na pomerne malom mieste nie je jednoduchá vec (spomeňme si na Spartakiádu). Povedal som, že mahá (t. j. veľká) kumbhaméla sa poriada každých dvanásť rokov a zabudol som pripomenúť, že každé štyri roky sa konajú v Hardváre podobné, no menšie slávnosti. Roku 1954, teda štyri roky po našej mahá méle som sa v indickom časopise New Age dočítal tragickú novinu: pri takej menšej hardvárskej méle, ktorej sa zúčastnilo „len“ okolo milióna pútnikov, epidémie síce ani vtedy nevypukli, no na jednom mieste bolo pri stisku a panike v zástupoch na smrť ušliapaných 1000 (slovom tisíc) ľudí.

Na schodoch hardvárskeho ghátu.

Aký má táto púť význam? Počuli sme o jej pôvode toto: Bohovia mali čašu (t. j. kumbha) s nektárom nesmrteľnosti. Dva kmene, asurovia a dévovia, bojovali o túto čašu. Počas boja padla čaša pri Hardváre na zem. Na dvanásty deň zasiahol do boja boh Višnu, ktorý priniesol medzi obidve bojujúce strany mier, a to tým, že nektár rozdelil medzi tých, čo ho boli hodní. V určité dni roku, najmä každého dvanásteho roku od tejto pamätnej udalosti, sú vody posvätnej rieky Ganges pri Hardváre zvlášť príhodné na očistenie duše od hriechov. Podľa učenejšieho výkladu deň vhodný na toto kúpanie sa určuje podľa určitého postavenia zvieratníka. Z celej šírej Indie sa sem na tento deň schádzajú milióny veriacich, aby sa tu na chvíľočku ponorili do svätej vody a aby sa venovali pôstu a náboženskej meditácii, ktorá ich má o stupeň vyššie priblížiť k Najvyššej bytosti. Úplným splynutím s touto bytosťou dosiahnu nesmrteľnosť, večný pokoj a odpútajú sa celkom od pozemského života, ktorým sa ináč musia ustavične terigať, sťahujúc dušu z jednej pozemskej formy do druhej – podľa toho ako sa správajú (viď zákon karmy!).

Len čo sme sa zložili v našom bungalowe, stojacom nad Gangesom a umyli sa, zaprášení od cesty, v jeho vodovodom znesvätenej vode, vyšli sme von. Čakal nás tu pán Džajpál s výbornými „taxíkmi“, s dvoma dopravnými slonmi. Nasadli sme, a poďme kolísavým, dôstojným krokom k hlavnému hardvárskemu ghátu. Ghátom nazývajú, medziiným, schody, ktoré vedú k svätej rieke, alebo, v širšom význame, miesta zvlášť upravené na dušu očisťujúce kúpanie v posvätných vodách: okrem toho ghátom nazývajú tiež miesta, na ktorých hindovia podľa svojich náboženských obradov spaľujú na brehoch riek svojich mŕtvych. Hlavný „kúpací“ ghát v Hardváre dal postaviť indický veľkopriemyselník, majiteľ obrovských priemyselných podnikov, tovární, a celej siete novín, Birla. Birla bol blízkym priateľom Gándhího, ktorému neraz poskytol prístrešie; v Delhi dal postaviť hindský chrám, veľký, ale nevkusný, moderný, so starými architektonickými prvkami. Hardvársky hlavný ghát vraj predčí, čo do veľkosti aj krásy, slávne gháty benáreské. Akýmsi menším molom oddeľuje poriadny kus vodnej plochy od hlavného toku Gangesa. Patrí k nemu aj chrám, v ktorom je bazén so stálym prítokom svätej rieky. Tu sa kúpavajú vznešení bráhmani a akiste aj pán Birla, keď sem zavíta očistiť si dušu.

Sádhu kúpajúci sa v rieke Ganges.

K vode sme šli po širokých mramorových schodoch, na ktorých sa čudne vynímali pobožní žobraví mnísi: Tváre mali pomaľované znameniami, označujúcimi ich sektovú či náboženskú príslušnosť, alebo kastu. Jeden z nich mal v rukách plechy – akési malé činely – a s vytržením do nich trieskal, vyvolávajúc posvätné slovo „Om“.

Nebol práve najpríhodnejší čas na kúpanie, takže sme videli len zopár oddaných veriacich. Medzi nimi som si vyfotografoval jedného kajúcnika, sádhua, posypaného od hlavy po päty popolom. Za zbožného mrmlania starých védskych mantier sa zopár ráz ponoril do vody.

Prišli sme sem však opäť večer, na kedy bolo bráhmanmi vyhlásené podľa zostavenia hviezd zvlášť príhodné spoločné kúpanie. Stali sme si, s našimi milými sprievodcami na výbežok oproti ghátu a čakali sme na slávnostnú chvíľu. Zástupy naproti nám i okolo nás, stojace ešte na suchu, si pozapaľovali sviečky a sprevádzajúc vyvolávača, bráhmanského kňaza, tlmene spievali védske piesne. Pritom v prestávkach medzi veršami cengali zvončekmi. Zvláštne melódie týchto piesní, miešajúce sa s tichým šumom rieky a cengotom, tisíce svetielok, odrážajúcich sa od ligotavej vody a nad tým všetkým to tmavé tropické nebo s myriádami jasných hviezd – to bolo proste strhujúce divadlo, na ktoré nemožno zabudnúť. Myslím, že na človeka musí predsa len zapôsobiť mohutnejšie ako tá najkrajšia Bachova kantáta v tej najprepychovejšej katedrále. Keď nadišiel čas, hviezdami a či bráhmanmi určený, zástupy sa na znamenie kňaza spúšťali aj so svojimi sviečkami do vody. Škoda, že nie som maliar, ba ani básnik, no myslím, že aj keby som ním bol, nepodarilo by sa mi verne znázorniť v plnej miere celú tú krásu.

Rišikéšsky most nad riekou Ganges.

V ten istý deň poobede sme na člne po Gangese došli k neďalekej menšej priehrade, ktorú práve budovali. Zviezli sme sa i „vzdušným mostom“ vo vozíku bežiacom po lane nad riekou. Prekvapila nás neobyčajná čistota vody. Z výšky sme cez priesvitnú vodu videli hemžiace sa kŕdle veľkých rýb. Je ich veľa, chytať ich neslobodno – sú posvätné. Ba či aj tej elektrine, ktorú budú vyrábať vody Gangesa, dajú tento čestný titul?

Na druhý deň nás pán Džajpál zaviedol do okolia Hardváru. Najprv sme šli do Rišikéšu. Neďaleko úzkeho, moderného visutého mostíka, ktorý sa vám elasticky prehýba pod nohami, pri 'rieke, na pokraji hustých džunglí úpätia Himaláje, stojí krásny kláštor. Sem chodia na určité, dlhšie, alebo kratšie obdobia meditovať a zbližovať sa s „Najvyšším duchom“ viacerí významní indickí priemyselníci a bohatí obchodníci. Pre dovolenku je to iste nádherné prostredie – a na premýšľanie tiež. Na denný režim krátkodobých dobrovoľných mníchov som sa z taktnosti nespytoval. Ani na to, aký má tento naozaj jedinečný kláštor vplyv na indické hospodárstvo. No náš rišikéšsky zbožný sprievodca nás sám od seba presviedčal a citoval nám pritom konkrétne prípady, že viacerí indickí boháči po dvoj-trojmesačnom meditovaní, živení primeraným pôstom a predpísanými jógistickými cvikmi, zameranými na osobitné sústredenie mysle ·a na odpútanie sa od tohto sveta, sa k „Najvyššej bytosti“ priblížili natoľko, že porozdávali svoj majetok, zriekli sa všetkého svetského a dali sa na život pustovníkov, ktorý ich má priblížiť k dokonalosti a k splynutiu s večnosťou.

Kláštor boháčov v Rišikéši.

Ľudí, ktorí sa takto zrieknu svetského života, volajú sanjási. (Slovo pochádza zo sanskritu: sanjása znamená „zrieknutie sa“.) Takýchto sanjásinov sme v džungli okolo Rišikéšu videli veľa. Žijú pustovníckym životom v malých hlinených dierach, zvaných kuti, alebo v chatrčkách urobených z prútov a lístia. Odriekajú sa všetkých svetských pôžitkov a postupne aj potrieb – predlžujúc hranicu ľudských možností. Každý pritom hľadá svoj spôsob, podľa premnohých návodov stanovených v Bhagavadgíte a presnejšie rozpracovaných v jógizme, ako dosiahnuť čo najabsolútnejšie sústredenie a odpútanie sa od všetkého svetského v myslení i v telesných potrebách. Do akéhosi tranzu, v ktorom, dá sa uveriť, uvidia aj boha Šivu, aj Višnua i Krišnu a všetkých možných bohov a svätých v tých najfantastickejších prevteleniach a podobách, dostávajú sa poniektorí veľmi čudne. Jeden drží ruku nahor vystretú, zakiaľ mu celkom nezdrevenie, druhý dívajúc sa na koniec nosa sedí pred chatrčou tak nehybne, že si mu vtáci začnú stavať hniezdo na hlave. Neďaleko Hardváru sme pod veľkým bútľavým stromom videli sedieť takého sanjásina, ktorý tu vraj v určitej póze sedel, temer bez pohnutia, už od začiatku druhej svetovej vojny. Treba povedať, že vzdelanejší bráhmani a jógini, vyspelí znalci jóginských učení, hľadia na podobné výstrednosti s opovržením a považujú ich za prekrútenie pravého zmyslu tejto hlbokej filozofie, i praktického návodu na správnu životosprávu, ktorá má človeka priviesť k duševnej i telesnej vyrovnanosti, a teda blaženosti. Ináč je zaujímavé, že do stavu sanjásinov, podľa morálnych a náboženských predpisov, majú vstúpiť len starší, zrelejší ľudia a podmienkou je, že už „splatili dlh predkom“, t. j. že splodili syna.

Počul som kdesi, že takýchto sanjásinov je v Indii asi päť miliónov.

Sádhuovia v Gíta Bhavane.

Podobní sanjásinom sú sádhuovia, ktorí však putujú z jedného posvätného miesta na druhé – živia sa pritom žobraním. Stretli sme, ako som už spomínal, celý ich sprievod na púti do Hardváru. Dedinský ľud si ich veľmi váži a takí inteligentnejší sádhuovia majú naň svojím filozofovaním na verejných priestranstvách veľký vplyv. Veľmi často sa nájdu medzi nimi aj obyčajní podvodníci, otvorene zneužívajúci náboženské cítenie ľudu.

Neďaleko Rišikéšu leží slávny Gíta Bhavan – Dom Gíty.

Je to v podstate ústav, ktorého hlavným cieľom je starostlivosť o rozširovanie a popularizovanie jednej z hlavných náboženských kníh Indov, Bhagavatgíty. Vonkajšie i vnútorné steny budovy sú popísané zlatým, do čierneho mramoru vytesaným úplným textom tejto indickej biblie. Majú tu i tlačiareň. Riaditeľ ústavu nám daroval anglické vydanie tejto knihy a vpísal nám doň pekné venovanie. Bol to veľmi vzdelaný človek s hlbokými znalosťami orientálnej i európskej filozofie. V knižnici ústavu majú asi 800 rôznych vydaní Gíty v 25 jazykoch. Za posledných dvadsať rokov vydali vyše dvoch miliónov výtlačkov tejto knihy, čo je počet na Indiu, s vysokou negramotnosťou, úctyhodný. V Gíta Bhavane sme sa stretli s mnohými sanjásinmi a sádhuami, ktorí tu nachádzajú prechodné ubytovanie a stravovanie – je to aj akýsi kláštor. Mnohí z týchto ľudí boli pestro pomaľovaní, najmä na čele. Stúpenci boha Šivu majú na čele tri horizontálne čiary a višnuisti si na čelá nafarbia písmená Y alebo U.